Obdobie Nara začína ukončením občianskej vojny z roku 672 a premiestnením hlavného mesta do Heijo-kyo (dnešná Nara) a končí opätovným premiestnením hlavného mesta z Nara. Toto krátke obdobie je typické prehlbovaním vplyvu Shinto a Buddhizmu, výstavbou hlavného meste v štýle čínskej dynastie T´chang legitimizujúce vládu nad Japonskom a vznikom byrokratického systému na princípoch prevzatých z Číny. Okrem toho, bolo toto obdobie charakteristické stavbou dvoch veľkých chrámov – chrámu Ise, kde prebýval kami imperiálnej cisárskej vetvy a Todai-ji, ktorý sa stal centrom Buddhizmu.

Nara (710-794 n.l.)

Cisári v období Nara: 44. Gensho (cisárovna, 715-723), regent Yoro, 45. Shomu (724-749), 46. Koken (749-758, cisárovna) regent Shotoku, 47. Junin (758-763), 48. Shotoku (764-770), cisárovna Koken, 49. Konin (770-780).

V roku 707 po smrti cisára Mommu (vnuk cisára Temmu) sa začala fáza výstavby Nara a Todai-ji. Mesto Nara sa stavala podľa vzoru čínskeho mesta Čchan-an – hlavného mesta severočínskej dynastie T´chang, dnešný Xi-an ležiaci asi 1200 km od Pekingu. Nara bola však zo svojou plochou 4×5 km výrazne menšia ako čínsky originál – aj počet obyvateľov bol tak nízky, že sa nakoniec dostavala iba polovica mesta. V Nara vzniklo 6 buddhistických škôl, z ktorých tri existujú dodnes. V tom čase existovali v blízkosti Nara iba dve svätyne – Horyu-ji (postavená 607) o ktorej sa hovorí ako o najstaršej drevenej konštrukcii sveta a Yakushi-ji (postavená 680). Nová svätyňa Todai-ji („Najväčšia východná svätyňa“) dokončená v roku 749, obidve ďaleko predčila. Stojí dodnes a je najväčšou drevenou konštrukciou na svete, ukrývajúc vo svojom vnútri obrovskú sochu Buddhu Daibutsu. Na konci tohto obdobia, v roku 788, založil legendárny mních Saicho buddhistický kláštor Enryaku-ji (sekta Tendai Lotus) na hore Hiei.

Cisár sa počas tohto obdobia stal doslova zajatcom Buddhu – cirkevných zákonov a kasty kňazov. Smrť cisára Moomu znamenala vzostup dvoch vplyvných mužov – Fujiwara no Fuhito (659-720) a cisára Shomu (701-756). Fuhito mal silne postavenie v mocenskej štruktúre, ale čoskoro po prevzatí moci, v roku 720, zomiera. Po ňom sa presadil princ Nagaya (684-729), ktorý zvíťazil v boji o pozíciu kancelára. Jeho panovanie ukončila rebélia Fujiwara no Umakai (694-737), ktorý obkľúčil rezidenciu princa a ten následne, aby sa vyhol potupnému zajatiu, spáchal samovraždu. Okamžite po jeho smrti sa vlády ujala pani Asukabe, dcéra Fuhita a sestra Umakaia – zvolila si panovnícke meno Komyo (Koken). Shomu sa zatiaľ usiloval o posilnenie svojho vplyvu – či už mocenského alebo náboženského. Počas tohto obdobia sa z buddhizmu stalo štátne náboženstvo. Po celom Japonsku sa stavali chrámy a kláštory, pomocou ktorých presadzovali kňazi svoj vplyv. Pri zasvätení Todai-ji sa aj samotný cisár poklonil soche Buddhu v chráme a tým vložil kňazom do rúk moc, ktorá mohla otriasť aj cisárskym trónom (Kodex Yoro – revízia kódexu Taiho). Kňazi však neboli jedinou mocenskou skupinou bojujúcou o vplyv. Po roku 735 Shomu postupne stráca mocenský vplyv na úkor Tachibana no Moroe (vláda 737-749), ktorého podporoval klan Fujiwara. Do obdobia okolo roku 737 sa datuje aj prvá neúspešná vojenská výprava proti Emishi (pôvodným obyvateľom Japonska v provincii Mutsu) pod vedením Ono no Azumabito. V roku 745 prežil Shomu ťažké ochorenie, jeho slabnúci vplyv vyústil v jeho abdikáciu v roku 748 a smrť o rok neskôr.

Reforma Taika nerozdelila len poľnohospodársku pôdu, ale aj panstvá a hrady. Pôda sa rozdeľovala podľa hodností a zásluh – najväčší bol záujem o pôdu oslobodenú od daní, ktorú mohol schváliť iba cisársky edikt. Dôsledkom toho vplyvné skupiny za cisárom začali prostredníctvom darovania nezdanenej pôdy upevňovať svoju moc a bohatstvo. V tomto systéme existovala len jediná výnimka – vlastníctvo chrámov a ich pôda, ktorá nebola nikdy zahrnutá do reformy – z tohto cirkevného majetku sa tiež neplatili dane. Vplyv kňazov súperil tak s vplyvom tradičných klanov – naboženské sekty sa stali tak vplyvné, že sa začali otvorene miešať do politiky cisárskeho dvora.

Po roku 750 pokračujú neustále boje o pozície vo vnútri cisárskej vetvy. Od roku 749 do roku 758 vládla dcéra cisára Shomu ako cisárovná Koken, ktorá bola porazená v mocenskom boji odstúpeným cisárom Junni, ktorý vládol od 758-764 a okupoval cisársky trón pod menom Shotoku. Stratil politickú moc po roku 770, keď zomrela cisárovné Koken. V roku 764 zaútočili jednotky Fujiwara no Nakamaro (706-764) na imperiálne jednotky aby dosadili na trón mnícha Dokyo, blízkeho spojenca Shotoku. V roku 770 sa tento buddhistický mních neúspešne pokúsil ovládnuť trón. Nakoniec konflikt medzi trónom a kňazstvom vyvrcholil nepríjemným škandálom medzi cisárovnou a týmto vysokopostaveným kňazom – ktorého priamym dôsledkom bolo preloženie hlavného mesta. Cisár Kammu sa rozhodne situáciu riešiť radikálne. V roku 784 sa dvor presunul do mesta Nagaoka a o 10 rokov neskôr (roku 794) do novo postaveného hlavného mesta Heian. Sídelne mesto Nara si udržalo postavenie centra cisárstva iba necelých 80 rokov.

Nihongi, Fudoki a Kojiki

Z tohto obdobia (712-720) pochádzajú aj najstaršie zozbierané kroniky mýtov a legiend japonskej histórie – Nihongi, Fudoki a Kojiki. Prvé genealogické záznamy začali vznikať v 6. storočí za vlády cisárov Keitaia (507-531) a Kimmeia (539-571). V roku 620 na príkaz Shotoku Taishi sa spísali tieto diela: Sumera Mikoto no Fumi / Ten no Ki („Záznamy o cisároch“), Kunitsufumi / Kokki („Záznamy o krajine“) a Mototsufumi / Hongi („Základné záznamy“). Prvá a tretia kniha zhoreli počas požiaru v roku 645 a druhá sa stratila počas vojny Jinshin v roku 672. Okrem toho si rodinné klany viedli svoje vlastné genealogické záznamy. Pretože bol vznešený pôvod dôležitý a bol zárukou spoločenského postavenia, boli tieto záznamy často falšované a prispôsobované. Toto falšovanie presiahlo medze únosnosti a tak sa cisár Temmu (673-686) rozhodol zrevidovať všetky historické podania tak, aby svojím potomkom odovzdal „pravdivú“ históriu Japonska (a zároveň, aby zadeklaroval svoju vlastnú legitimitu cisára). Touto úlohou poveril učenca Hieda no Are, známeho svojími vedomosťami a dobrou pamäťou, ktorý sa mal tieto záznamy naučiť naspamäť. Po smrti cisára Temmu a po istej prestávke v týchto snahách pokračovala cisárovná Gemmei (707-715). Poverila O no Yasumara, aby zapísal a preložil záznamy, ktoré sa na Temmuov príkaz naučil Hieda no Are (bola to genealógia cisárskeho rodu Sumera Mikoto no Hitsugi a zbierka mýtov, legiend a piesni Saki no Yo no Furugoto, nazývaná aj Sendai Kuji). Yasumara tieto záznamy prepísal – prvý rukopis nazval Teiki („Cisárske kroniky“) alebo aj Senki („Minulé kroniky“), pre druhý rukopis používa názov Honji („Základné činy“) alebo Kuji („Dávne činy“).

V roku 712 napísal Yasumara prvý dochovaný pokus o písomnú systematizáciu japonskej mytológie – kroniku Kojiki („Kronika dávnych mýtov“). Je to prvá zachovalá japonská kniha zachytávajúca dávnu minulosť, kde sa fikcia prelínala so skutočnosťou, mýtické s historickým. Kojiki je nerozlučne späté s pôvodným japonským náboženstvom Shintoizmom – prvým dôvodom je to, že obradný kódex Engishiki (obsahujúci rituálne modlitby norito) zo začiatku 10. st. sa o Kojiki opiera a druhým to, že Kojiki patrí medzi tzv. tri základné knihy Sambu Honsho. Tieto tri knihy sú: Kujiki („Kronika minulých príbehov“) z roku 620, Kojiki z roku 712 a Nihonshoki alebo Nihongi („Japonské kroniky“) z roku 720. Kniha Kujiki sa bohužial nezachovala. Dalo by sa tak povedať, že Kojiki je jedným zo základných kameňov Shintoizmu. Samotná Kojiki sa skladá z troch častí. Prvá časť je skoro výlučne odvodená od rukopisu Saki no Yo no Furugoto. Druhá a tretia časť knihy sa opiera sčasti o Saki no Yo no Furugoto a sčasti o genealogický spis Sumera Mikoto no Hitsugi.

Osem rokov po Kojiki vznikla Nihonshoki, ktorá je prvý pokus o oficiálnu históriu Japonska (pripomína čínske dynastické dejiny a je napísaná kvetnatou literárnou čínštinou). Nihonshoki však zaznamenáva dejiny až po smrť cisárovnej Jito roku 697, pričom Kojiki končí smrťou cisárovnej Suiko v roku 641 a od smrti cisára Kenzoa (okolo 487) uvádza iba genealógie. Typickou črtou Nihonshoki je aj to, že zostavovateľ zaobchádzal s faktami dosť svojvoľne a priveľmi sa podriaďoval cudzím, najmä čínskym, vzorom.

Nadväzujúce články:
1. Legenda o vzniku Japonska
2. Yomon (-300 p.n.l.), Yayoi (300 p.n.l.-300 n.l) a Kofun Bunka (300 – 538 n.l)
3. Yamato (538 – 645 n.l.) a Asuka (645 – 710 n.l.)
4. Nara (710 – 794 n.l.)
5. Heian – Konin (794 – 898 n.l.)
6. Heian – Fujiwara (898 – 1156 n.l.)